Kedysi som bola aj ja žiačkou i študentkou, neskôr som, to už ako mama, opäť navštevovala materské a základné školy, moje štyri deti ma spravili mamou študentov stredných i vysokých škôl na Slovensku aj zahraničí.
Môj vrúcny vzťah k učiteľstvu však nepramení len z týchto skúseností. Veľmi dávno, keď sme ešte ako malí s bratom a so sestrou cestovali vláčikom k babke do Piešťan a cestou zo stanice na Valovú ulicu, kde babka bývala, sme prechádzali okolo ešte rozostavaného obchodného domu Kocka a na druhej strane ulice, kde teraz stojí Billa, boli len malé, učupené domčeky, nás oslovila stará pani. Lačná po komunikácii tak, ako starí ľudia obyčajne bývajú, sa nás, detí, pýtala, kam ideme, odkiaľ, ku komu. A keď počula našu odpoveď, začala spomínať, vrátila sa myšlienkami do svojho detstva a rozhovorila sa o našom dedkovi. Dedko v tej dobe už dlhšie nežil a my, jeho vnuci, sme ho mohli poznať len z rozprávania iných. O našom dedkovi hovorila s veľkou úctou a láskou, stará pani si zaspomínala na svojho dobrého pána učiteľa.
Vtedy snáď prvýkrát a potom mnohokrát neskôr v živote som pocítila, akú hlbokú a nezmazateľnú stopu zanecháva v duši dieťaťa osobnosť učiteľa. Dieťa si túto stopu nesie ďalej do života, odovzdáva ju svojim deťom, stopa sa šíri ďalej a ďalej, naprieč generáciami. Osobnosť učiteľa je pre budúcnosť každého človeka nesmierne dôležitá a pre budúcnosť celej našej spoločnosti priam kľúčová.
Mnohí učitelia znepokojení súčasným neutešeným stavom nášho školstva prestávajú mlčať a svojim pripojením sa k neobmedzenému štrajku učiteľov žiadajú spoločnosť o zmenu. Zmenu financovania a podporu vzdelávania, zmenu postojov a zmenu k lepšiemu. My, široká verejnosť, musíme stáť pri našich učiteľoch, sú našou, možno jedinou, nádejou na lepšie časy!
Pracujem ako sestra. Aj my, sestry, sme tiež prelomili mlčanie. Pre čudné financovanie nášho rezortu, pre naše platy, pre zlé pracovné podmienky, pre hroznú situáciu v slovenskom zdravotníctve, ktorú spolu so svojimi pacientmi denne znášame. A keďže zo zákona nemôžeme štrajkovať, začali sme vo viacerých nemocniciach podávať hromadné výpovede. Zúfalé volanie o pomoc !
Náš protest sa sotva začal, analytici v médiách už vedeli, že sme slabé, že nevyvinieme dostatočnú silu, že to aj tak nikdy nedáme. Hneď všetci vedeli, že nie sme jazykovo zdatné, že naše šance nájsť si iné zamestnanie sú priam minimálne. Tútorsky je nám cez médiá ponúkaná právna pomoc, ktorú nám nie je treba a ktorú ani nechceme.
Od včera je časť protestujúcich sestier nezamestnaná. Vzdelané, zapracované a hlavne tie neľahostajné. Zo žalostného počtu sestier ochotných pracovať v slovenskom zdravotníctve opäť ubudlo.
A kompetentní cez médiá ľuďom odkazujú, že neodkladná zdravotná starostlivosť je zabezpečená. Zúfalo málo pre chorých ľudí, starých či inak trpiacich.
A v médiách sa vedie diskusia o tom, ako dlho potrvá, kým sa dotknuté nemocnice vyrovnajú s úbytkom sestier, vraj možno pol roka, možno rok. Presne ako tá hudba na Titaniku, vyvolať zdanie normálnosti až do úplného potopenia. Alebo Slovensko skúša unikátny svetový experiment, ako môže zdravotníctvo úspešne fungovaťaj bez sestier ?
A všetko toto len a len pre pýchu mocných ! A pre ich nehanebnú hrabivosť !
